Naštartoval a otočil sa na priestrannom námestí. Uprostred, opretá o sochu svätého Antoníčka, stála Paula. Stiahol okienko.
„Tak čo,“ spýtala sa, „ešte stále si myslíš, že sa ti to všetko sníva?“
„Je to také dobré, že sa mi zdá, že sa mi to naozaj iba sníva,“ povedal a obaja sa zasmiali.
„Uvidím ťa ešte niekedy?“
„Neviem,“ povedala a rozšafne mu zamávala. „Možno.“
Cestou do kopca si popiskoval a ešte niekoľkokrát sa obzrel na to prekrásne údolie, uprostred ktorého ležal Firgas. Dedina, o ktorej nikdy nepočul.
Keď vošiel do lesa, autobus poskočil na hrboli, vzápätí vhupol do výmoľa. Musel preradiť rýchlosť. Bolo tu šero a popri ceste sa ešte stále prevaľovala hmla. Úzka cestička ústila na hlavnú. Práve keď na ňu odbočoval, spomenul si, že túto situáciu pozná. V tom sne sa v tej chvíli v zákrute objavil nákladiak naložený drevinou a mocne zatrúbil.
Už ho videl: rútil sa na neho plnou rýchlosťou a trúbil do zbláznenia. Nevedel si spomenúť, čo bude ďalej; doteraz sa vždy prebudil.